Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Čo možno vedieť o Duchu Svätom z toho najpôvodnejšieho zdroja?

(7. veľkonočná nedeľa, 28. mája 2017) – Duch Svätý sa od prvého vyliatia na Turíce javí ako sila, ktorá vedie Cirkev po cestách sveta a dodáva jej neustále novú, živú tvár. On utvára živú jednotu Kristovho mystického tela tým, že posväcuje kresťanov a obdarúva ich svojou silou.

Keď chceme vedieť viac o Duchu Svätom, pozrime sa najpôvodnejšieho prameňa nášho poznania o Bohu, čo je Sväté Písmo.

V Skutkoch apoštolov sa Duch Svätý zjavuje ako životný princíp Cirkvi a dynamizmus jednotlivého kresťana. Duch Svätý je vnútorným prameňom radostného elánu a tiež odvahy pri vydávaní svedectva o Ježišovi. On koná zázraky a mimoriadne činy: inšpirovaní ľudia sú uchvátení a unášaní Duchom, chorí a posadnutí sú uzdravení. On dáva hovoriť cudzími jazykmi a vzbudzuje dar proroctva. Tieto zázraky sa stávajú znameniami definitívnej spásy. Pokračovať v čítaní

Zdielať na Share on Facebook10Tweet about this on TwitterShare on Google+0Share on Tumblr0Share on LinkedIn0

Štyri pôvodné črty ignaciánskej spirituality – 2. časť

Druhou črtou spirituality na Montmartre, na ktorej sa dohodli všetci spoločníci, a ktorá sa udržala a zostala definitívna, bola črta ich životného štýlu. Vybraný štýl v sebe zahŕňal apoštolskú službu v  chudobe a pokore.

Jeden po druhom, pred alebo po urobení kompletných duchovných cvičení pod vedením sv. Ignáca a vedení jeho nadšením, usilovnosťou a príkladom, sa rozhodli celkom zanechať svet a vstúpiť na cestu chudoby a kríža. Takto to raz vyjadril páter Laínez v jednom zo svojich listov. Všetci videli tento štýl zahrnutý v Ignácovom institutum vitae, ktorý si želali nasledovať: venovať sa službe Bohu, nášmu Pánovi a prospechu blížneho tým, že kázali a slúžili v nemocniciach, atď. V rovnakom duchu, podobne ako Laínez, hovorí aj páter Rodrígues: „Venovať celý čas svojho života spáse blížneho“, bez toho, aby si žiadali nejaké štipendium za omše alebo vysluhovanie sviatostí. Sv. Ignác to neskôr zhrnul takto: „Kráčať pod jeho zástavou (zástavou Krista, čo je chudoba a pokora), aby sme kázali a povzbudzovali, to je naše povolanie.“ Chceli dať evanjeliovo zadarmo to, čo zadarmo dostali. (porov. Stanovy 565; Mt 10, 8) Pokračovať v čítaní

Zdielať na Share on Facebook6Tweet about this on TwitterShare on Google+0Share on Tumblr0Share on LinkedIn0

Štyri pôvodné črty ignaciánskej spirituality

Páter Manuel Ruiz Jurado píše, že Spoločnosť Ježišova sa zrodila v Ríme. Verejne vyšla na svetlo v roku 1540, ako nový náboženský rád, pripravený bojovať v Cirkvi pod zástavou kríža, slúžiac iba Pánovi a byť k dispozícii jeho Vikárovi na zemi, Rímskemu biskupovi.  Zrod alebo príprava však prebiehali dlhšie predtým.

Zaujímavé miesto pri zrode Spoločnosti Ježišovej zohráva pobyt prvých ignácových spoločníkov na Montmartre, kde môžeme objaviť niekoľko základných čŕt spirituality Spoločnosti Ježišovej.

Môžeme rozpoznať štyri črty spirituality:

  1. Oduševnená láska k Ježišovi Kristovi.
  2. V chudobe a pokore.
  3. V postoji rozlišovania.
  4. Komunitné puto.

Prvá črta – Oduševnená láska k Ježišovi Kristovi Pokračovať v čítaní

Zdielať na Share on Facebook1Tweet about this on TwitterShare on Google+0Share on Tumblr0Share on LinkedIn0

Ako rozlišovať deštruktívnu projekciu od konštruktívnej kritiky?

(6. veľkonočná nedeľa, 21. mája 2017) – „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ – týmito slovami sa dnes Pán Ježiš obracia na nás. Z evanjelia sa tiež dozvedáme, že Pán Ježiš nám zároveň dáva prísľub Tešiteľa, Ducha Pravdy.

V druhom čítaní nás dnes apoštol Peter vyzýva tiež k čnostnému životu, keď vo svojom liste píše: „Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú“. – A práve v týchto slovách prichádzame aj k veľkej téme nášho života, v ktorej často zlyhávame: osočovanie a ohováranie, kedy sa dostávame mimo Ducha Pravdy. To je skutočne veľké zlo, ktorého sa v našom živote naozaj často dopúšťame. Apoštol Jakub vo svojom liste o tom píše tieto významné slová: „Ak si niekto myslí, že je nábožný, a nedrží si jazyk na uzde, ale klame sám seba, toho nábožnosť je márna“ (Jak 1, 26). A na inom mieste: „Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo. (…) Tak aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov,  no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu.(Jak 3, 1 – 8). Pokračovať v čítaní

Zdielať na Share on Facebook42Tweet about this on TwitterShare on Google+0Share on Tumblr0Share on LinkedIn0

Dlhodobá kríza kňazských povolaní – prečo?

(4. veľkonočná nedeľa, 7. máj 2017) – Dnes je nedeľa Dobrého Pastiera, ktorá sa nazýva aj nedeľou duchovných povolaní. Je to čas na zamyslenie nad duchovnými povolaniami, a myslím si, že prvý krok, ktorý je na mieste urobiť, bude hľadanie príčin krízy, ktorá zachvátila dnes celú západnú spoločnosť, a aj Slovensko. Kňazských a rehoľných povolaní stále ubúda, prakticky už asi 15 rokov. Táto otázka je nástojčivá aj v zmysle slov Sv. Jána Vianney, ktorý sa raz vyjadril: „Zoberte ľuďom kňaza a budú sa klaňať zvieratám.“

Kde sú príčiny?

1. Určite na prvom mieste, my kňazi si musíme spytovať svedomie, či naozaj autenticky prežívame povolanie, ku ktorému nás povolal Pán. Pokračovať v čítaní

Zdielať na Share on Facebook29Tweet about this on TwitterShare on Google+0Share on Tumblr0Share on LinkedIn0
« Staršie príspevky